Ani som nevedel, kde sa Ještěd nachádza. Prišlo mi to ako niekde v Čechách, súdiac podľa mäkčeňov v jednom slove. Prepáčte mi, bratia Česi. Je to tam krásne…
Pekne po poriadku, v roku 2022 som spoznal na Trialcamps okolo Mont Blancu v Chamonix, Francúzsko, Race Directora Honza Dušánka, ktorý nám po príchode do Prahy odovzdal tričká. Okrem nápisu Trailcamps som si nemohol nevšimnúť veľký názov #DYCKY JEŠTĚD. Keďže som zvedavý tvor, začal som zisťovať význam nápisu na tričku. Dozvedel som sa, že Honza organizuje okrem Trailcampov aj preteky pod Ještědom (1 012 m n.m.). Ještěd je vrch nachádzajúci sa v severných Čechách na juhu mesta Liberec. Na vrchole sa nachádza televízny vysielač Ještěd s rozhľadňou v technistickom architektonickom štýle. Na vrchol premáva dvojkabínková visutá lanová dráha a v roku 2009 sa tam dokonca konali Majstrovstvá sveta v severskom lyžovaní. Skokanská časť sa odohrávala v Ještědskom areáli, čo je mimochodom lyžiarske a skokanské stredisko. Ale dosť už o histórii, ostatné si každý podľa záujmu dohľadá. Keďže rád behám aj pretekám, sľúbil som na kempe Honzovi, že sa raz prihlásim na jeho pretek. Rok som ostal dlžný a keď ubehol, uvedomil som si, že sľub som nesplnil. Tento rok počas leta sme sa v Chamonix opäť stretli a vtedy som pocítil vinu a doľahol na mňa nesplnený sľub, ktorý som mu dal. Na pretek som sa ihneď prihlásil. Skyrace Honza organizuje s rôznymi dĺžkami tratí a v rôznych ročných obdobiach: jarný, letný a zimný. Keďže obľubujem dlhé trate, veľké prevýšenia a technicky náročný terén, prihlásil som sa na zimný Wnter Sky Race s dĺžkou 22 km a s prevýšením 1 180 m.
Pre niekoho veľa, pre niekoho málo, každý to máme inak. Ja som sa na pretek tešil. Skôr ma prekvapila dĺžka cesty autom na Ještěd, kde navigácia hlásila 450 km a 5 hodín cesty, s tým som nerátal a rodina už vôbec nie. Chce sa mi trepať tak ďaleko kvôli 22km preteku? Sľub je sľub, ideme. Snáď nikto neochorie, potom by sme ísť nemuseli. Berieme aj psa, ubytko máme pripravené, hlásia sneženie, sneženie celú cestu aj na Ještěde. Naberáme drobné meškanie, ale všetko zvládame s malým jačaním na deti nudiace sa vzadu v aute.
Bežecké podmienky sú výborné. Brodenie snehom, miestami po pás, zľadovatené strmé svahy na Ještěd, napadaný sneh na lesných cestách, pod ktorým sa ukrýva prekvapenie, kaluž plná blata nad členky, vietor na vrchole a pod lanovkou s intenzitou hurikánu. Ešteže na vianočných trhoch v centre mesta Liberec jemne padal sniežik, k nemu hrala príjemná vianočná hudba, rozvoniavalo jedlo a čaj a vianočná atmosféra tak odďaľovala nevyhnutné, pretek, ktorý mal na záver mojej bežeckej sezóny dokonale preveriť vôľu a zimné oblečenie.
Výber tenisiek bol kľúčový. Narýchlo v centre ešte kúpim nesmeky (trailové ľahké bežecké) a rozhodujem sa pre tenisky Salomon S/LAB Sense SG8, ktoré majú vysoké ponožky pripevnené k topánke, sú extrémne ľahké a majú slušnú podrážku pre optimálnu trakciu na rôznych povrchoch. Prekonzultujem to ešte s predajcom v Trucku (autíčku) s teniskami, či je voľba správna, a ide sa na to. Nesmeky nepoužijem, ľad nikde nie je, sneh udupaný nebude, keďže mám v pláne držať sa niekde v čele preteku. Úplne prvý predsa nepôjdem, nechám predšliapať cestu hlbokým snehom mladším a húževnatejším bežcom. Voľba oblečenia v chladnom počasí je dôležitá, treba si nechať energiu na beh a nie na vykurovanie tela. Dám si tenké dlhé obtiahnuté bežecké nohavice, teplejšie ponožky, termo tričko s dlhým rukávom a nepremokavú neprefúkateľnú bundu s vodným stĺpcom 20 000 s kapucňou. Čiapka a rukavice sú jasné. Do kopca sa spotím, ak bude veľmi teplo, rozopnem sa, a z kopca ma neprefúkne, bunda bude na chladný vzduch stopkou.
Je -2 °C, sneží a fúka bočný studený vietor. Na štarte stretávam bežcov v krátkych šortkách, dokonca aj otužilcov bez trička. Bežať idú celých 22 km. Trochu sa zastavím, zamyslím, ale pochopiť ich mi to nepomôže. Tak sa radšej sústredím na štart. Hustá atmosféra na štarte by sa dala krájať, ale silný vietor so snehom ju ihneď odfúkne do doliny. Tisneme sa k sebe pod bránou s nápisom Skyrace, nech nám je teplejšie, a Race Director Honza odpaľuje české hity na zahriatie pred štartom. Bubny bubnujú, hudba hrá, tlieskame, skáčeme v predzávodnej eufórii a počúvame odrátavanie štartu…. 4, 3, 2, 1, Štart! Bežíme.
Štartujem, držím sa vpredu, registrujem asi 9 až 10 bežcov pred sebou. Držím si svoje tempo, nezrýchľujem, neženiem sa. Poučil som sa z toľkých prepálených štartov… Každý svetový rekord, prvá polovica sa beží pomalšie ako druhá. Sveťák z toho nebude. Trať je zasnežená, šmykľavá, mokrá. Beží sa však fajn. Zasnežená príroda je nádherná, sneh zakryje všetky “nečistoty” v lese. Ticho v zime má zvláštne čaro. Je mŕtvolné, ale pritom relaxačné. Vetvy stromov sa ohýbajú pod ťarchou snehu, pláne sú plné kopčekov, kde-tu trčí strom, peň, občas počuť lesných vtákov, ktoré ostali na zimu.
Po jemnom kopčeku od štartu bežíme relatívne dolu kopcom, občas stúpame po priľahlých poľných cestách. Cesty sú plné blata a kaluží, ktoré ako pasca na líšku ukrývajú svoj podraz pod snehom. Snažím sa ich obchádzať, no občas mi jedna, niekedy obe nohy prerazia snehovú pokrývku a skončím vo vode. Najskôr príde praskot ľadu, šplech vody a hneď za ním ľadový chlad rozlievajúci sa vo vnútri tenisky. Nevadí, behom si vodu zahrejem a bude teplo. Teniska namŕza, obaľuje sa jemnou kôrkou ľadu a tvrdne. Chodilo sa nezahrieva. Päta a prsty postupne tvrdnú a prestávam ich cítiť. Nevadí, rozbehám ich z kopca, keď budem pri zbehu dopadať na pätu. Hore potlačím cez špičky.
Bežíme, dobieham bežcov, predbieham ich. Mám pocit, že postupne sa prepracovávam z 9. pozície dopredu, asi sa hýbem niekde okolo 5. – 6. miesta. Počujem ich krik „jdi, máš na to“, súper ma povzbudzuje. Toto je na trailovom behu nádherné. Podpora ostatných bežcov, keď máte dobrý deň a ide to. Komunita je jeden celok, všetci držia spolu. Na dráhe (tartan okruh) také nepočuť, je tam väčšie súperenie a neprajnosť. Príroda má svoje čaro, upokojuje, kopce dodajú pokoru a zlé počasie pochopenie a toleranciu.
Vybieham na Ještěd prvýkrát, sakra, ešte raz sem hore budem musieť ísť. Nevadí, bude to z inej strany, tak to bude nové. Fúka. Veľmi fúka. Musím sa nakloniť aby ma z kopca nesfúklo. Občerstvovačku na vrchole prebieham celkom rýchlo. Wau, máte môj obdiv, byť tu celý deň v tomto počasí a povzbudzovať nás. Dodá mi to silu. Zbieham rýchlo, zbehy mi idú. Predbieham bežcov, ako na päty dopadám tak sa prekrvujú, postupne sa rozmrazujú. Teraz je to ono. To je ten flow, high moment, ktorý pri behu vydrží niekedy až do cieľa, inokedy skončí po chvíli. Bežím ďalej, dostávam sa pod kopec, pod sedačkovú lanovku. Smeruje na vrchol, idem druhýkrát. Flow je preč. Prepadám sa každým krokom do snehu a šliapem popod lanovkou, stehná horia, podopieram sa o ne rukami, aby som sa nemusel toľko namáhať. Bočný vietor so snehom mi zmrazuje tvár, ruky zatínam v päsť, nech mi nemrznú, z pôvodne ľahkej vzdušnej bundy sa stáva zamrznuté brnenie. V zúfalstve pozerám hore. Nevidím nič, iba mlieko. Trať označenú dlhými žltými vlajočkami nie je pre hmlu a sneh vôbec vidno. Vietor omotáva značenie medzi husté konáre stromov a ja len dúfam, že som ešte stále na trati. GPX trate som si nestiahol, však načo. Nad hlavou počujem lanovku a hlasy lyžiarov, určite pozerajú dolu a myslia si, že som blázon, možno sa aj smejú, nepočujem. Vietor ihneď všetko odnesie.
Čo ma tlačí ťahať sa hore, dokončiť pretek a dobehnúť? Snažím sa s nimi spojiť aspoň myšlienkou. Hoďte mi palicu alebo lano, chytím sa a hore ma vytiahnite, potom už dobehnem. Nie, nebudem sa ťahať, v cieli by som sa hanbil, že som si nedovolene pomohol. Lanovka je vysoko, utopická myšlienka v stave únavy a zúfalstva mi pomôže aspoň na chvíľu sa odpútať od bezútešného stavu na kopci. Som hore, ale nie celkom, ešte bežím dolu a opäť nahor. Driapem sa strmým kopcom po štyroch. Zmrznuté ruky, bunda a topánky, všetko sa šmýka, chytám sa skál, aby som nezletel. V predklone sa uhýbam kosodrevine a popadaným vetvám, už ma pretek nebaví, chcem byť v cieli. Vzdať sa nemienim, už to chcem mať len za sebou. Dobrovoľník na trati ma povzbudzuje. Kričím: „Koľko ešte hore?“ Odpovedá: „Jenom třista metrů a seš nahoře, skvělé, drž se, seš čtvrtý nebo páty“, wau. Tak to je paráda, energia preletela celým mojím telom a ostala. Pridám a som hore, prebehnem cez tunel, kde ma ide odfúknuť, a už len dolu.
Dolu do cieľa, bežím, letím, ruky mi lietajú všade, nohy vybočujú dopredu a do strán mimo fyziologických zákonitostí. No trať zvládam. Predbehnem ešte pár bežcov a bežkyne z kratšej trate a už počujem komentátora, nerozumiem, čo hovorí, ale zvuk sa šíri lesom a viem, že o chvíľu som v cieli. Krátko sa ohliadnem cez rameno, či ma niekto neprenasleduje a nestratím jednu pozíciu pred cieľom, a je to. Celkové 5. miesto. Zazvoním na zvon. Cieľ! Som doma. Teším sa. Evka (partnerka) ma ako pri každom preteku víta s obrovským krikom a radosťou. Cítim radosť, jej aj svoju. Objatie ma zahrieva. Zavesia mi medailu. V útrobách teplej budovy sú zamrznuté deti. Zdvihnú zrak od Netflixu a povedia super, bez emócie. Čo tam po preteku… Poďme už domov.
Som na stupienku, 2. miesto vo svojej kategórii, musíme počkať na vyhlásenie výsledkov. Budem mať aj ceny. Teším sa. Oblečiem sa, prezlečiem sa, trasiem sa, najem sa, zavodním a čakám. Dostávam cenu a teším sa spať do hotela. Super deň.
Záver roka z bohatej pretekovej sezóny bol úžasný. Organizácia závodu a všetci, ktorý dobrovoľne pomáhali na trati alebo na štarte, si zaslúžia obrovské ĎAKUJEM a medailu. Počasie ukázalo svoju silu a dobrovoľnícku nezlomnosť. My pretekári to už vždy nejako odbehneme alebo sa vzdáme, no crew musí byť na trati a nesmie odísť, poskytujú nám pomoc, ukazujú cestu, poprípade zachránia život vodou. Práve preto im patrí poďakovanie. A to všetko bez nároku na odmenu.
Teším sa aj na budúci rok a už teraz si vyhradím miesto v kalendári. O tom, čo nám bratia Česi na budúci rok nachystajú, sa všetci dozvieme viac na https://jestedskyrace.cz/.
